Slovenským národným jedlom už nie sú prekvapujúco bryndzové halušky

Ak sa spýtate, ktoré je typické slovenské národné jedlo, deväť z desiatich Slovákov odpovie: halušky. A to napriek tomu, že podľa výskumov z posledných piatich rokov už ním nie sú.

Halušky sú slovom, ktoré sa nedá preložiť do nijakého zo svetových jazykov. Po anglicky hovoriacim cudzincom je najbližší pojem „dumpling“, ale to znamená knedličky, väčšinou sladký cestovinový dezert. Francúzi majú „quenelle“, čo je zas knedľa k mäsu. Vari najbližšie k haluškám sú talianske „gnocchi“, tie sa však robia z múky a varených zemiakov, nie však surových.

Aj Francúzi sklamali

Nuž, svete, vyznaj sa! Je to slovo, ktoré nikomu nič nehovorí, pretože svet to doma nejedáva.
Keď autorka tohto textu pred rokmi študovala v Dijone a slovenská skupina mala pripraviť obed pre medzinárodnú armádu študentov, pol dňa po obchodoch zháňala niečo podobné bryndzi, druhého pol dňa slaninku a ešte hodinu strúhadlo na zemiaky. Nakoniec ho našla vo vietnamskom obchode. Že by sme s nimi mali spoločných predkov? A vraj sú Francúzi kráľmi kuchyne!

Halušky sa napriek trochu exotickým surovinám vydarili, Slovákom chutili, ale rozmaznaní západniari sa v nich len babrali a opatrne sa vyjadrovali, že na Slovensku asi musíme ťažko pracovať, keď jeme také výdatné jedlá. Cmarom, ktorý pre túto príležitosť priletel lietadlom s mamou jednej zo študentiek, pohrdli a halušky zapíjali červeným vínom. Nuž, iný kraj, iný mrav.

Je z Rumunska

Bryndza, mäkký slaný syr z ovčieho mlieka so silnou arómou a chuťou, vyrábaný tradičným postupom, tiež nie je na západ od našich hraníc (pravda, s výnimkou bratov Čechov) bohvieako známy. A tiež nie je pravda, že má pôvod na Slovensku. Ovčí syr pod pôvodným názvom „brânză de oaie“ k nám doputoval s pastiermi z Rumunska, zo Sedmohradska alebo, ak chcete, z bývalej Dácie. Aj slovo bača má údajne pôvod v starej dáčtine.

Bryndzové halušky najlepšie chutia servírované na drevených stoloch salaša či koliby, v drevenej miske a s použitím drevenej lyžice. Kedysi dávno, keď na chudobnom Slovensku ešte nebol v móde porcelán, jedávala ich celá rodina i s paholkami z jednej veľkej misy, tzv. vahana, každý vlastnoručne vyrobenou drevenou lyžicou. Kto si preventívne vyrobil väčšiu a hlbšiu lyžicu, bol skôr sýty. Dnes je pravda taká, že Slováci jedia bryndzové halušky skôr výnimočne, v južných oblastiach Slovenska takmer vôbec nie. Skúste si ich objednať v dedine tesne pri maďarských hraniciach! Budú to považovať za provokáciu.

Zohnať pravú ovčiu bryndzu z nepasterizovaného mlieka tiež nie je jednoduché. Takže pravé bryndzové halušky dnes už nejestvujú, iba ak tie na tanieri vpravo. Napriek tomu sa Slovensko môže pýšiť nevšednou svetovou kuriozitou. Každoročne sa v horskej osade Turecká na úpätí Veľkej Fatry stretávajú milovníci bryndzových halušiek na celosvetových majstrovstvách v ich varení a jedení. A v júni tohto roku sa na salaši v Cabaji-Čápore neďaleko Nitry uskutočňuje Festival halušiek, oslava slovenského národného jedla!

Slovenská pizza a suši

Nie je naším úmyslom rozdúchavať národnostné vášne, ale mohli by sme spochybniť zaručene maďarský pôvod mnohých jedál. Napríklad mestá Szeged, Békešská Čaba, Debrecín, Temešvár či Koložvár obývali do roku 1890 takmer výlučne Slováci a malá nemecká menšina. Maďarov z nich urobila až maďarizácia v 20. storočí. Hádajte teda, aký národný koreň má segedínsky guláš, čabajka, debrecínka, temešvárska či koložvárska kapusta?
Podľa výskumov posledných rokov sa slovenským „národným“ jedlom, obľúbeným najmä medzi mládežou, stal vyprážaný syr, v menšej miere pizza, suši a špeciality z „mekáča“. Bryndza je vlastne syr. Takže sme od halušiek so syrom plynule prešli k vyprážanému syru.

Vyjadrenie autorky Ľubice Kukučkovej k diskusii:

Milí diskutujúci!
Som novinárka s dlhoročnou praxou. Píšem len o tom, čo som zažila. Ak som to náhodou nezažila, obrátim sa na historické pramene. V Dijone som študovala v roku 1982, bryndzu a škvarkovú slaninu som našla v obchode len náhodou. A v tom čase francúzska príručka o Slovensku s receptom na halušky? Slovensko vtedy právne nejestvovalo! Na severe Talianska som jedla gnocchi z múky s náznakom zemiakov a dolu na juhu z múky a poctivých zemiakov. V 19. storočí, keď Slováci tvorili časť obyvateľov spomínaných maďarských miest, som ešte nežila, ale ten údaj som našla v spoľahlivých historických prameňoch. Aj vy by ste ho našli, keby ste ho hľadali – namiesto písania neobjektívnych diskusných príspevkov. Podľa diskusie to vyzerá tak, že slovenským národným jedlom sa stáva nenávisť a intolerancia. O kozmopolitizme zrejme mnohí diskutéri v živote nepočuli, alebo si myslia, že je to druh pohlavnej choroby. S historikom Antonom Hrnkom, jedným z mála objektívnych diskutujúcich, rada urobím autorizovaný rozhovor na tému slovenských jedál. Bryndzové halušky mám rada, ale domáce, ktoré uvarím ja. Rovnako mám rada segedínsky guláš a v škôlke bol mojím najlepším kamarátom Zoli Csaniga. Mám rada aj šikmookých, ktorých toto pomenovanie vôbec neuráža, veď majú šikmé oči! Moja známa Michaela Ling mi povedala, že oni nás Európanov volajú tučné biele hlavy. Dobre sme sa na tom zasmiali. Nemám rada plané politizovanie a nerobím rozdiely medzi národnosťami. Gastronomická stránka, na ktorú prispievam, je mnohoraká a demokratická – jasne z nej vidno, čo všetko sa varí v slovenskom hrnci. Ja som počas hokejových majstrovstiev síce nevozila na aute slovenskú vlajku, ale tiež sa neopičím po anglofónnom svete, že som cool, všetko je OK a že keď treba, tak sa apgrejdnem. Hovorím štyrmi jazykmi a videla som svet, ale Slovensko sa mi páči najviac. SOM Slovenka so slovenským menom – na rozdiel od tých, ktorí sa na Slovákov iba hrajú, schovaní za pseudonymami v diskusii. Dobrú chuť!

27.7.2011 9:35 | Autor: Ľuba Kukučková

Zobraziť všetky články