Slimáky si už obľúbili aj mnohí Slováci, trebárs aj v podobe kaviáru či pečienky

Na jar sú slimáky najchutnejšie, hovorieval ešte v 60. rokoch minulého storočia výtvarník a milovník dobrého jedla Janko Alexy. V záhrade svojej vily vo Fialkovom údolí v Bratislave práve vtedy hľadal s manželkou Šárkou v tráve slimáky. V tom čase sa ich správanie považovalo za mierne excentrické. Dnes už je to inak.

Súčasná slovenská gastronómia sa posunula k medzinárodnej a čoraz viac ju obohacujú svetové vplyvy. Slimáky nie sú preto v slovenských reštauráciách ničím výnimočným. Ako predjedlo alebo zaujímavú prílohu k vínu ich možno dostať vo viacerých podnikoch. Slimáky na zapekanie si možno kúpiť  aj v potravinových reťazcoch a potom ich už len pripraviť podľa chuti – na bylinkách, s parmezánom, cesnakom alebo len samotné, udusené na masle a zapečené v keramickej nádobe.

Kto bol prvý?

Slimáky mali údajne ako prví na svete na svojich tanieroch Francúzi. Kým ich však pre kráľovský stôl objavil kráľ kuchárov Antoin Careme, pochutnávala si na nich chudoba z Provensálska, ale aj Katalánci či starí Gréci a Rimania. Juh Francúzska zachránili v 18. storočí pred hladomorom, pápež ich posvätil ako adventný pokrm a zo socialistického Československa sa ich pred rokom 89. vyviezlo ročne aj 450 ton. Pre mnohé rodiny, ale aj družstvá, znamenali významné finančné prilepšenie si.

U nás chránené

Podľa odborníkov je slimačie mäso bohaté na vitamíny a rôzne živiny. Na svete je viac ako 40-tisíc druhov slimákov, nie všetky sú však vhodné na konzumáciu. Najväčší dodávatelia burgundských slimákov sú pravdaže Francúzi, ktorí si ich ale vo voľnej prírode chránia. Pochúťky z nich vyrábajú zo zberu záhradných slimákov zväčša z Bulharska, Maďarska, Poľska a Rumunska. Na Slovensku sú oficiálne chránené.

Chovatelia v Česku

V deväťdesiatych rokoch začalo mnoho ľudí na Slovensku i v Čechách podnikať s chovom a predajom slimákov. Natrafili však na podvodníkov, ktorí im dovážali také druhy, ktoré neboli vhodné na chovateľstvo v našich podmienkach. Mnohí teda s týmto biznisom, ktorý sľuboval veľké zisky, skončili.

Úspešnou výnimkou sú už dvadsať rokov manželia Součkovci z Brna, ktorým sa napriek počiatočným problémom začalo so slimákmi dariť dokonca natoľko, že svetovú gastronómiu obohatili o slimačiu pečeň v kvalitnom oleji. Tá získala za svoju inovatívnosť v roku 1995 na Medzinárodnom gastronomickom festivale v Dijone prvú cenu.

Farma manželov Součkovcov vo Svinošiciach vznikla v roku 1990 a dariť sa jej začalo až po tom, čo angažovali odborný vedecko-výskumný tím. Hlavným skvostom ich chovu je slimák Helix Aspera Maxima, ktorého pôvodným domovom je severná Afrika. Je to skutočný kráľ medzi slimákmi – v preklade z latinčiny to znamená ušľachtilý tvor. 

Ďalšou lahôdkou z ich „dielne“ je slimačí kaviár z vajíčok spracovaných podľa vlastnej receptúry, na ktorom si počas návštevy Česka pochutnávali aj princ Charles s princeznou Dianou. Tieto dva produkty sa nepodarilo vyrobiť ani francúzskym odborníkom, ktorí sa o to tiež pokúšajú. Lahôdkou je aj slimačia polievka, ktorá sa pije priamo zo šálky.

Na ražni aj s jahňacinou

Podľa starých receptúr sa slimáky majú nechať odležať v uzavretých nádobách desať až štrnásť dní a kŕmia sa iba estragónom, feniklom a čerstvým tymianom. Dôkladne sa musia očistiť v studenej vode, ale aj vo vode s octom a soľou.

Čo sa ďalšej prípravy týka, všetko záleží na krajových zvyklostiach. Napríklad, Katalánci ich ochucujú kayenským korením a podávajú s jahňacinou alebo s klobáskami. Španieli ich opekajú so slaninou na ražni tak, aby masť kvapkala na ulitu a zvýraznila ich chuť. Inde sa zasa na dochutenie slimákov používa šalotka, pažítka, bobkový list alebo špenát. Vo Francúzsku sa však najčastejšie podávajú zapekané s maslom, cesnakom a provensálskym korením v špeciálnych keramických nádobkách.  K tomu pasuje chrumkavá biela bageta a pohár červeného vínka.